Kytice #2
September v KYTICIACH ako tichý šepot mesta, kde sa mieša poslanie a nostalgia so slobodou a poéziou každodennosti.
Drahí čitatelia,
aj u vás sa september radí medzi najobľúbenejšie mesiace? U mňa to tak určite je. Mám rada nové začiatky a september je ich plný. Začína síce rýchlo, treba sa zorganizovať, ale potom dokáže spomaliť.
September je čas, kedy sa dni skracujú a predsa akosi jemne žiaria. Rána sú chladné na bundu, cez deň sa dá chodiť v tričku. Doobeda občas musíme pridať do kroku, ale večer si stačí zohriať kakavko, vytiahnuť deku a pustiť si tradičný jesenný seriál, pretože hoa hoa hoa season 🍂 je tu (o upíroch sme písali minule) a na nostalgickú vlnu nás naladia aj Lorelai a Rory Gilmorové (o tých píšeme zase tentokrát).
V tomto čísle sme sa nechali viesť týmito pocitmi a skúmali sme, čo prebúdza naše zmysly, čo nám otvára myseľ a čo zostáva v nás dlho po tom, ako zaklapneme obrazovku počítača.
Okrem podrobnej analýze Gilmoriek si u nás môžete prečítať, ako rôzne módne domy pristupujú k digitálnej móde a prečo im dáva zmysel, o umení vo verejnom priestore ale aj o tom, aké je to rozhodnúť sa pre prácu v kultúrnej inštitúcii. Na začiatok aj na koniec vám už tradične ponúkame zopár odporúčaní. Dnes budú celé vydanie sprevádzať aj krásne ilustrácie.
Ponúkame vám dlhšie texty a pozývame vás tak ponoriť sa s nami hlbšie, nechať sa inšpirovať, prekvapiť či nadchnúť. Budeme radi ak nám napíšete, či sa nám to podarilo.
S úctou a zvedavosťou,
šéfredaktorka online kultúrneho magazínu Kytice
Čo v dnešnom vydaní nájdete?
Kultúra: Čo stojí za pozornosť?
Umenie, ktoré prebúdza verejný priestor
Maloměstská utopie, Y2K nostalgie a americký sen: Gilmorky slaví 25 let
Digitálna móda ako nástroj oslobodenia identity a kreativity
Umenie a kultúra ako cesta k cíteniu
September 2025: Jednou vetou
KULTÚRA: Čo stojí za pozornosť?
Výber toho, čo odporúča konzumovať naša redakcia
👀 Ešte stále je možné v kinách natrafiť na komediálny film Splitsville, ktorý sleduje dva páry, ktorý riešia svoje manželské problémy, každý po svojom. Julie (Dacota Johnson) a Paul (Michael Angelo Covino) majú otvorený vzťah, ktorý si veľmi pochvaľujú, najmä však v teoretickej rovine. S Paulovým najlepším priateľom, lojálnym Careym (Kyle Marvin) sa chce jeho manželka Ashely (Adria Arjona) rozviesť a užívať si, Carey to nesie veľmi ťažko a rozhodne sa to riešiť po svojom. Film často špičkuje situácie až úplne na hranu absurdna, aby dostál svojmu komediálnemu žánru. Ak ste fanúšikovia absurdnosti a romantiky, prídete si na svoje.
🎵 Adam Mišík vydal po šiestich rokoch nové album V chaosu je krása. Balansuje na ňom medzi intímnymi výpoveďami a klubovými beatmi, čím pôsobí sviežo a zároveň dospelo. Toto album Vás bude baviť. Mišík tak potvrdzuje svoje miesto medzi hviezdami súčasného českého popu. Na albume sa objavujú aj hostia - Ben Cristovao, Sofian Medjmedj či Sergei Barracuda. Už 27. 3. sa po roku vracia do Fóra Karlín.
📖 Vo vydavateľstve Argo vyšla nová kniha Dana Browna Tajemství všech tajemství (po slovensky Posledné tajomnstvo), ktorej dej sa odohráva v zasneženej Prahe, kam sa chystá aj jej autor. Stretúť sa s ním môžete vo veľkej sále Lucerny 18. 10., teda mohli by ste, keby nebolo už dávno vypredané. Netflix dokonca už dopredu kúpil práve a podľa knihy sa chystá natočiť televízny seriál. Niektoré z predošlích kníh série sfilmované už boli, v hlavnej roli harvardského profesora náboženskej symbológie Róberta Langdona sa predstavil Tom Hanks a môžete ich vidieť na Apple TV. Čítanie vás môže baviť najmä tým, že miesta popisované na 640 stránkach vám budú dobre známe.
📺 Na televízii Prima aktuálne beží už druhá séria reality show Zrádci. Dvanásť dielna séria sa opäť natáča na hrade Křivoklát a do role hradného pána sa znovu postavil Vojta Kotekt, ktorý si získal srdcia fanúšikov už v prvej sérii. Ak by vám nedeľné diely nestačili, sledovať môžete Kotkov youtubový kanál, kde spolu s režisérom Marcusom Krugom natáča recapy aj rozhovory s vypadnutými a môžete sa tam dozvedieť aj niečo zo zákulisia. Ak by vám sedieť doma pred obrazovkou bolo málo, môžete vyraziť do kina - v sieti Cinestar po celej Českej republike sa každú nedeľu večer Zrádci premietajú.
Umenie, ktoré prebúdza verejný priestor
napísala: SÁRA POLAHÁROVÁ
Poznáte ten pocit, keď prechádzate šerom a cestou narazíte na tmavý a chladný podchod. Nechce sa vám s ním zdieľať kus svojej cesty, no nemáte na výber. Cítite strach, chlad, odpor a chcete byť čo najskôr na druhej strane.
Teraz si predstavte, že ten istý podchod je niečím neobyčajný, iný. Zrazu je príjemne osvetlený, zo stien už neopadáva omietka a nesála z nich chlad, práve naopak. Objavujú sa na nich farby, obrazy a nápisy, ktoré vás prinútia na chvíľu spomaliť. Farebné línie sa rozbiehajú do priestoru ako lúče svetla, obrazy rozprávajú príbehy a ticho betónu sa mení na jemný šum. Možno sa pristihnete, že sa usmievate alebo sa svojvoľne necháte vtiahnuť do príbehu, ktorý umelci premietli na miesto, ktoré by ste sa inak prešli bez jediného pohľadu.
Podchody ako živé interiéry mesta
Takýto typ priestranstva je zaujímavým fenoménom. Podchod je otvorený všetkým, no zároveň pôsobí, akoby nepatril nikomu, čím vytvára akýsi žijúci interiér mesta. Ulica sa v nich na chvíľu zlomí a pokračuje v inom rytme. Podchod nie je vo verejnom priestore vnímaný len ako tranzitný priestor, ide o miesto s veľkým potenciálom pre transformáciu z neviditeľného infraštruktúrneho prvku na nositeľa kultúrneho významu a sociálneho stimulu. Vzhľadom na ich umiestnenie mimo hlavného vizuálneho a spoločenského toku mesta sú často zanedbávané, anonymné alebo úplne vylúčené z verejného záujmu. Práve preto, že sú takmer neviditeľné, stávajú sa ideálnym miestom, kde môže umenie nečakane prekvapiť a premeniť všedný krok na zážitok, ktorý sa vryje do pamäti.
Ako som objavila PRAHO! project
Prvýkrát som sa s PRAHO! projectom stretla v mojom rodnom meste, v Prešove. Ten je síce od Prahy vzdialený cca 600 kilometrov, ale nenápadná samolepka na pouličnej lampe hneď upútala moju pozornosť. Keď som sa pred troma rokmi prisťahovala ako študentka do Prahy, začala som si v uliciach všímať podobné, jednoduché biele nálepky s poéziou. Pamätám si, ako veľmi ma nápad PRAHO! projectu zaujal, vždy keď som niekde v meste na biely štvorček narazila, zastavila som sa, aby som si ho odfotila a zamyslela sa nad tým, čo tam bolo napísané. Až neskôr som si začala skenovať QR kódy a odpovedať na otázky, nad ktorými by som sa počas môjho bežného dňa nemala priestor zamyslieť. PRAHO! project mi od začiatku môjho pobytu v Prahe, prostredníctvom umenia v uliciach spríjemňoval každodenný život a poskytoval mi chvíľku pre seba a svoje myšlienky aj v zhone veľkomesta.
Ukážka básne na samolepke
nepravidelnej tep, voňavý peřiny
a nádech rozvernosti
Ty.
nepoznaná lehkost
a nový touhy v hlavě,
co vedou k nepatrnosti
Já.
nesmyslnost očekávání
a přání aspoň na chvíli zastavit čas
My.
Umenie, aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, hrá veľmi dôležitú rolu v živote človeka. Nenápadne nás sprevádza našimi dňami, vzbudzuje zvedavosť, poskytuje nové podnety a uhly pohľadu, vedie dialóg.
Pohladenie umením uprostred všednosti
Programová dramaturgička PRAHO! projectu, Klára Hamsíková, odpovedá na úlohu umenia vo verejnom priestore jednoducho: ,,Verejný priestor je úplne najlepší spôsob, ako dostať tie ťažšie alebo citlivejšie témy k ľuďom, ktorí sa nad nimi vo svojom bežnom živote nepozastavujú, alebo sa s nimi jednoducho nestretnú. Práve ten verejný priestor ich k tomu priamo pozýva a umožňuje nám to.“
Verejné umenie nie je len zaujímavá kulisa. Vie byť zrkadlom, v ktorom sa odrážajú naše aktuálne problémy, vie provokovať, vyrušiť, prekvapiť. Ale rovnako tak dokáže priniesť chvíľku pokoja, kúsok oddychu uprostred zhonu, alebo nečakaný impulz na zaujímavý rozhovor s cudzím človekom. Vie byť hravé, inkluzívne, pozývajúce. Dá priestor tvojej vlastnej tvorivosti, alebo ťa nechá len tak na chvíľu sa stratiť vo svojich myšlienkach. A niekedy má až prekvapivo silnú moc.
Dostupnosť umenia
Fundamentálnou ideou a myšlienkou za celým PRAHO! projectom, je aspoň na chvíľu vytiahnuť ľudí zo šedi každodennosti. Umenie, ktoré neleží za stenami galérií, ale dýcha spolu s mestom, je spôsobom, ako sa vzoprieť exkluzivite.
,,Úlohou PRAHO! projectu je vytrhávať ľudí z každodennej šedi a práve umenie je perfektným spôsobom, ako na to, pretože to toho človeka zaujme a pozastaví sa nad tým. Umenie komunikuje veľmi neexkluzívne a PRAHO! project ku komunikácií s divákom využíva verejný priestor tak, aby bolo dostupné pre všetkých a aby sa dostalo ku všetkým,“ objasňuje Hamsíková.
Podchod v pražských Jinoniciach: Keď umenie otvára tému rovnosti
Podchody majú často zvláštnu, až odmietavú energiu. Rovnako majú aj potenciál stať sa galériou pod holým nebom. Vhodným príkladom je aj podchod v pražských Jinoniciach, ktorý ožil vďaka PRAHO! projectu.
Autori stavili na tému rodovej rovnosti. Cieľom nebolo moralizovať, ale ukázať, že tieto pojmy majú tvár aj hlas a týkajú sa každého z nás. O týchto témach je podľa autorstva potrebné rozprávať a edukovať najmä preto, že ide predovšetkým o oblasti, súvisiace s pretrvávajúcimi štrukturálnymi a mocenskými nerovnosťami v spoločnosti. Podľa prieskumov Európskeho Inštitútu pre Genderovú rovnosť (EIGE, 2014) jedna z troch žien v Európskej únií zažila počas svojho života fyzické a/alebo sexuálne násilie. Diskusia na túto tému je nevyhnutná nielen z hľadiska prevencie, ale aj ako cesta k efektívnejším zákonom a férovejšiemu svetu.
Podchod, ako otvorená kniha
Aj preto PRAHO! project rozhodol oživiť podchod v pražských Jinoniciach prostredníctvom umeleckej intervencie. Miesto, ktoré bolo dovtedy anonymné, temné a vyhýbané, sa zmenilo na priestor, kde sa stretávajú farby, slová a výpovede ľudí rôzneho veku, skúseností či spoločenského postavenia. Namiesto odcudzenia a strachu začal podchod vyžarovať otvorenosť a dialóg. Každý, kto ním prechádza, sa môže zastaviť pri nápisoch a obrazoch, prečítať si fragmenty osobných skúseností alebo premýšľať nad otázkami, ktoré sú na stenách položené.
Podchod v pražských Jinoniciach sa tak stal metaforou samotného PRAHO! projectu a teda miestom, kde sa prelína každodennosť s umením, kde sa verejný priestor premieňa na priestor spoločného rozhovoru a kde anonymné steny rozprávajú príbehy, ktoré nás spájajú.
Šepot ulice
Víziou a zároveň sloganom celého projektu je prostredníctvom umenia a úprimných slov navraciame mestu jeho ľudskosť. Zakladateľka projektu Annamarie Čermáková začala v roku 2021 vylepovať básničky po Prahe, sama z vlastnej iniciatívy. Bola to náplasť na zlomené srdce, šepot slov, ktoré sa pýtali na svetlo sveta. Až neskôr si všimla, že ľudia začali s poéziou interagovať – lepiť svoje básne vedľa, dopisovať nové verše či svoje pocity.
Ako uvádza Čermáková: ,,Došlo mi, že vo verejnom priestore môžem komunikovať s neznámymi ľuďmi a zdieľať tak anonymne veci, s ktorými by to inak bolo ťažké.“ Aj kvôli tomuto sa spolok snaží o vytvorenie online či offline prostredia, v ktorom sa budú ľudia cítiť bezpečne, kde bude existovať možnosť zdieľania aj tej najtemnejšej myšlienky bez strachu a hanby.
Mesto s ľudskou tvárou
Cieľom je tiež ľudí vzdelávať, formovať ich kultúrno-sociálnu percepciu sveta, vytvorenie novej perspektívy skrz umelecký zážitok. PRAHO! project sa snaží zdôrazňovať hodnotu a krásu umenia tak, aby ľudia vnímali svet okolo seba s väčšou otvorenosťou a vyššou mierou porozumenia. Projekt sa snaží vytvárať pozitívne impulzy k formovaniu živej a kultúrne obohatenej spoločnosti.
Mesto, ktoré dýcha s ľuďmi
Keď sa prechádzate ulicami, často si ani neuvedomujete, že práve to, čo sa zdá byť iba pozadím, steny, lampy, podchody, lavičky, môže byť plátnom, ktoré nesie odkaz. Umenie vo verejnom priestore sa nehrá na luxus. Nežiada od vás vstupenku, ani vás neokráda o čas. Stačí pozdvihnúť pohľad a zrazu ste v strede diania. Pripomenie vám, že aj obyčajná cesta do práce alebo do školy sa môže zmeniť na chvíľu otvorenosti a porozumenia.
PRAHO! project je iskra, ktorá dokáže oživiť mesto, rozhýbať komunitu a priniesť ľuďom viac, než len pasívny pohľad. Je to jemný impulz k tomu, aby spoločnosť bola ľudskejšia, tvorivejšia a viac prepojená.
V dobe, keď sa veľa hovorí o odcudzení, osamelosti či pretlaku informácií, je hodnota malých umeleckých gest neoceniteľná. Básnička nalepená na semafore, kresba v podchode alebo krátka otázka na lampe sa môžu stať impulzom, ktorý v človeku otvorí dvere, o ktorých ani netušil, že má potrebu odomknúť. A možno práve preto sú podobné iniciatívy dôležité. Lebo v čase rýchlosti a povrchnosti nás spomaľujú a vracajú nás späť k ľudskosti.
Mesto ako spoločná báseň
PRAHO! project vyrástol z jednoduchého nápadu a osobnej potreby deliť sa o poéziu. Dnes je z neho iniciatíva rozprestierajúca sa po celej Českej republike, ktorá premieňa atmosféru mesta a podnecuje nové, nepreskúmané spôsoby komunikácie medzi ľuďmi. Umenie sa tak stáva niečím, čo vás nezasiahne hlučne a agresívne, ale potichu sa vám dostane pod kožu a začne vo vás pracovať.
Mesto patrí nám všetkým. Nie je len súborom ulíc, križovatiek a budov. Je to priestor, v ktorom sa rodia životy a každodenné príbehy. A práve umenie nám pomáha tieto príbehy prepojiť, dať im hlas a význam. Aktivity ako PRAHO! project nám ukazuje, že umelecký zásah nemusí byť monumentálny, aby bol silný. Niekedy stačí jeden biely papierik, jedno slovo, ktoré zasvieti do šera. Môžeme sa pýtať, či takéto malé zásahy dokážu niečo zmeniť. Ale práve tie zdanlivo najmenšie momenty sa často najhlbšie zapisujú. A možno aj preto je verejné umenie také dôležité: lebo vráti mestu to, čo v zhone často stráca. Jeho ľudskú tvár.
Autorka je študentkou sociológie a mediálnych štúdií.
Maloměstská utopie, Y2K nostalgie a americký sen: Gilmorky slaví 25 let
napsala: KATEŘINA PAVELKOVÁ
Letošní 5. říjen přináší výročí 25 let od televizní premiéry prvního dílu amerického seriálu Gilmore Girls. Rodinný seriál o trablích a radostech mladé matky samoživitelky Lorelai Gilmore a její dospívající dcery Rory si v sedmi sériích získal srdce diváctva po celém světě. I po 25 letech od odvysílání prvního dílu se Gilmorky drží v popkulturním vědomí jako ikonická klasika, ke které se oddané diváctvo s dekou na klíně a horkým čajem v ruce vrací každý podzim. Jsou Gilmorky stále kulturně relevantní, nebo je to toužebná nostalgie, která nás k nim rok co rok vrací?
Čtvrt století Gilmorek
Jakmile se venku začne ochlazovat, spousta z nás znovu a znovu vyhledává útočiště v městečku Stars Hollow. Gilmorky jsou v popkultuře nového tisíciletí neoddělitelně spjaté s podzimem. Nepřekonatelně hřejivá atmosféra seriálu o matce s dcerou a zároveň nejlepších kamarádkách Lorelai a Rory z Gilmorek, činí konejšivý opiát do chmurného počasí.
Hvězdy seriálu Lauren Graham (Lorelai) a Alexis Bledel (Rory) nedávno ovládly internet, když se znovu setkaly na 77. Emmy Awards, aby poctily 25. výročí od premiéry Gilmorek. Seriál běžel na televizních obrazovkách mezi lety 2001-2007 a sledoval život Lorelai a Rory od Roryina druhého ročníku na střední škole po zakončení jejího vysokoškolského studia.
Před zraky diváctva se Rory stala z nevinné dospívající dívky mladou ženou, která v průběhu seriálu našla své místo na světě a naučila se jít si za svým. Lorelai diváctvo sedm let sledovalo chybovat a učit se z vlastních chyb, navigovat dospělost, rodičovství a vztahy a nacházet úspěch a uspokojení ve skromném životě, který si jako teenage matka vybrala.
Devět let po odvysílání poslední série se Gilmorky vrátily s netflixovým spin-offem s názvem Gilmore Girls: A Year in the Life. Ten ve čtyřech dlouhoformátových epizodách sledoval Lorelai a Rory napříč čtyřmi ročními obdobími plnými strastí a radostí. Ke spin-offu se sice vrátili autorka a autor Amy Sherman-Palladino a Daniel Palladino, kteří z produkce odešli před poslední sérií původních Gilmorek, ale i přes tento návrat ke kořenům se spin-off nesetkal s velkým diváckým úspěchem.
Trvající popularita původních Gilmorek toto divácké zklamání ale brzy zastínila. Gilmorky jsou totiž ultimátní nenáročný a nostalgický cozy watch. Spěšně pronášené dialogy, obskurní popkulturní reference na každém kroku, ztřeštění obyvatelé maloměstské komunity nebo nekonvenční mateřský vztah Lorelai a Rory – a to všechno v hřejivém analogovém vizuálu a s kostýmy, které křičí nultá léta, tvoří pohodlný balíček podzimního eskapismu.
Maloměstská idylka nového milénia
Ke cozy faktoru Gilmorek přispívají i témata seriálu. Rodinná dramedie se zabývá tématy rodičovství, dospívání a rodinných, přátelských i romantických vztahů, s nimiž se může ztotožnit každx. Hrdinky a hrdinové Gilmorek řeší jak marné a mizivé problémy každodenního života, tak náročnější srdceryvné trable. Téměř všechny tyto problémy se v seriálu nakonec vyřeší nebo alespoň otupí, a to zpravidla vzájemnou podporou, starostí a láskou. Pro diváctvo Gilmorek je tak lákavé prchat od svých vlastních problémů do Stars Hollow, jelikož tam se překážky překonávají podstatně snáz než v reálném životě.
Gilmorky jsou do jisté míry eskapistickou pohádkou o idylickém životě na malém městě. Obyvatelé Stars Hollow jsou banda podivínů, kteří tvoří těsnou komunitu. Všichni se znají, navzájem se hašteří a pořádají extravagantní slavnosti na všechny možné (i nemožné) svátky. Téměř všechny podniky ve městečku, které Lorelai a Rory pravidelně navštěvují, jsou provozovány stálým ensemblem vedlejších postav. Ensembl tak tvoří soběstačnou komunitu, která si i přes své výstřednosti navzájem pomáhá. A Lorelai a Rory jsou jejími hvězdami.
Ensembl hrdinky seriálu bezmezně podporuje, kdykoli si to scénář žádá. Rory a Lorelai jsou milované, obdivované a oslavované celou komunitou. Ta je viděla dospívat – jak Rory, která ve Stars Hollow vyrostla, tak Lorelai, která do městečka utekla a dospěla ve svéráznou, osobitou a sebejistou ženou. Zájmy jádra komunity se často točí kolem Rory a Lorelai, které tak místy trpí vážným případem syndromu hlavních postav.
Když se ale seriálu se tento problém daří vybalancovat, tak prezentuje maloměstskou idylku, do které se diváctvo může toužebně projektovat. K tomuto vciťování do Gilmorek nepochybně přispívá nostalgický faktor seriálu.
Nostalgie po nultých letech se za posledních několik let stala velkou součástí internetové a populární kultury. Móda nultých let se vrací, znovu se používají analogová zařízení, sbírají se fyzická média a romantizuje se život před digitální revolucí, kdy ještě telefony byly na telefonování a internet byl lokalizovaný na rodinném počítači. Gilmorky vrací diváctvo z generace Z do dětství a starší diváctvo do časů svého mládí. Seriál tak poskytuje únik nejen do světa, kde se všichni podporují a navzájem si pomáhají, ale i do časů, kdy společnosti nedominovala pomíjivost a nejistota současné digitální kultury pozdního kapitalismu. Gilmorky jsou fantazií, která pomáhá překonat stesk po časech minulých a lidské soudržnosti.
Nultá léta bez růžových brýlí: NLOGs
Nultá léta se sice vrací do módy, což je z hlediska cykličnosti módy nevyhnutelné a z hlediska nostalgie pochopitelné. Hodnoty mainstreamu nultých let jsou ale něco, co jsme kolektivně překonalx a můžeme to nechat ležet v prachu.
Lorelai a Rory Gimore jsou ikonami feminismu nultých let. Jsou silné, nezávislé a ambiciózní ženy. Za to je alespoň Gilmorky napříč originálními sedmi sériemi neustále oslavují. Ze současné perspektivy tyto vlastnosti však nejsou nutně feministické.
Mainstreamový feminismus nultých let oslavoval ženy, které nejsou jako ostatní holky – pro to se v internetovém slangu vžil termín NLOG, neboli not like other girls. Tyto ženy nepropadají fádním a povrchním dívčím zálibám, nejsou posedlé svým vzhledem a nedělají všechno pro to, aby se zalíbily mužům. Zároveň jsou ale často konvenčně atraktivní, bílé, cis a hetero, využívají svou konvenční femininitu ve svůj prospěch a jejich odpor k patriarchátu je často jen postoj, který je ve výsledku překonán tím, že najdou toho pravého. Balancují tak mezi dvěma extrémy na pozici, která je mainstreamem nultých let prezentována jako aspirační.
Gilmorky nejsou jako ostatní holky. Lorelai a Rory se neustále povyšují nad ostatními ženami. Jejich ambice a intelekt je odlišují od často plochých vedlejších ženských postav, které v seriálu existují jen k tomu, aby Lorelai a Rory vyzdvihly. Hrdinky Gilmorek však zároveň své vlastní ženství oslavují a těží ze své konvenční přitažlivosti. Balancují tak na místě, které je narativem seriálu prezentováno jako zlatá střední cesta – jsou inteligentní, emancipované a soběstačné, ale konformují patriarchálním hodnotám a male gaze. Hájí si svoje místo na světě, ale moc si proti statu qo nedovolují – jsou tak ideálními ženami mainstreamu nultých let.
Tento ideál je ale ve svém základu utvořen ze zkostnatělých patriarchálních postojů a měl skončit u Shakespearova Zkrocení zlé ženy. Ze současné perspektivy vidíme, že neslouží tolik ženskému empowermentu jako tomu, aby ženám zabraňovala oprostit se od arbitrárních společenských standardů nastavených patriarchátem.
Neoliberální iluze a americký sen
Mainstreamové hodnoty nultých let, které společnost posledních pětadvacet let horko těžko překonává, v Gilmorkách u plochého prvoplánového feminismu nekončí. Jednou ze stěžejních tematických linek Gilmorek je kromě vztahové tematiky problematika společenského postavení. Tu ale Gilmorky zpracovávají podstatně děravě a nekonzistentně.
Gró Gilmorek je postaveno na fikci amerického neoliberalismu: tvrdá práce a konzistentní snažení na individuální úrovni je odměněno úspěchem. Společenský narativ prezentovaný Gilmorkami tvrdí, že každx si může pilnou prací vysloužit úspěch a individuálním snažením se vyšplhat výše ve třídní hierarchii. Tato představa je fikcí amerického snu a jádrem neoliberalismu. Cíleně ignoruje jak systematická a společenská znevýhodnění, kterým jednotlivec v každodenním životě čelí, tak důležitost komunitního zázemí a lidské potřeby vzájemnosti.
Lorelai se vypracovala z pokojské na majitelku hotelu a zvládla přitom vychovat nadané dítě. Rory celý život pilně dřela ve svých studiích a byla přijata nejprve na prestižní soukromou střední školu a následně na Ivy League univerzitu Yale. Gilmorky tyto úspěchy prezentují jako zásluhy primárně Lorelai a Rory samotných. Jejich tvrdá práce a neúnavné snažení je odměněna ekonomickým, akademickým a sociálním úspěchem.
Lorelai a Rory jsou však nesmírně privilegované. Mají zázemí ve Stars Hollow, kde jim fandí a bezmezně je podporuje celý ensembl vedlejších postav z komunity městečka. Když se octnou v tíživé finanční situaci, Lorelai má vždy možnost polknout svou hrdost a požádat o pomoc své zámožné rodiče. Obě se tak neustále opírají o podporu, kterou dostávají z každé strany.
Ne že by si hrdinky Gilmorek svou privilegovanost neuvědomovaly. Lorelai a Rory jsou seriálem vystavěny jako inteligentní, skromné a pokorné ženy. Úplně přehlížet to, jak moc se opírají o externí podporu, by šlo proti jejich základním charakterovým vlastnostem. Když ale seriál jejich privilegia zohledňuje, slouží to často hlavně k tomu, aby se vyzdvihly právě tyto jejich charakterové ctnosti. Úspěchy Lorelai a Rory jsou narativem seriálu ultimátně prezentovány jako triumf vůle a tvrdé práce.
Tato fikce ale sahá ještě hlouběji. Gilmorky jsou totiž v tematizaci společenských problémů velmi selektivní. Seriál například sice zmiňuje, jak bylo pro Lorelai těžké vychovávat Rory sama. Problémy matek samoživitelek jsou však v Gilmorkách pouze překážkou k překonání. Seriál se společenským znevýhodněním a každodenním problémům matek samoživitelek hlouběji nevěnuje a volí si je tematizovat pouze povrchově.
To samé platí o chudobě nebo třídních rozdílech. Lorelai si namísto života ve vysoké společnosti vybrala skromný život s omezenými prostředky, v němž vychovávala Rory. Obě Gilmorky se ale zařazují do vyšší společenské třídy, když se jim to hodí. Jejich skromný život je tak do jisté míry performancí pracující třídy, v němž nejsou zohledňovány skutečné problémy spojené s chudobou.
Mezi dobové problémy Gilmorek můžeme také zařadit absenci diverzity. Problémy s diverzitou v amerických produkcích nultých let jsou četné a Gilmorky nejsou výjimkou. Gilmorky přináší obraz bílé Ameriky, kde jsou lidé rasových a etnických minorit vedlejšími postavami podporujícími bílé protagonistky. Tyto postavy jsou také často stereotypizovány – jako například paní Kim, která je reduktivním obrázkem přísné východoasijské matky-imigrantky. Diverzita genderu a sexuality pak v rámci Gilmorek nehraje roli – všichnx jsou implicitně cis-hetero a romantickým vztahům vládne heteronormativita. Gilmorky jsou tak ve všech podstatách archivním kouskem mainstreamu nultých let.
Matky a dcery, dcery a matky
Gilmorky díky svému svéráznému šarmu nachází úspěch u širokého diváctva. Není však asi velkým zjednodušením říct, že velkou část jejich publika tvoří ženy. To můžeme připsat jak zacílení seriálu na ženy (primárně bílé, cisgender, hetero ženy), tak faktu, že témata zpracovávaná v Gilmorkách rezonují s žitou zkušeností spousty žen. Ať už jde o tematiku matek samoživitelek, vztahů matek a dcer, romantického života mladých a dospívajících žen nebo třeba tzv. gifted kid burnout (syndromu vyhoření nadaného dítěte) rodově specifikovaného na dospívající dívky – spousta (hetero, cis, bílých) žen v Gilmorkách vidí svůj odraz.
Co se týče vztahové tematiky, tak v popkulturním vědomí se z Gilmorek uchytily především debaty na téma Kdo byl nejlepší boyfriend Rory? nebo Proč pořád Christopher? Není se čemu divit. To, co prodává mediální produkty inzerentům a vydělává tak produkcím peníze, jsou zpravidla romantické vztahy, které diváctvu prodávají narativy heteronormativity a nukleární rodiny.
Centrálním tématem seriálu napříč všemi sériemi jsou však vztahy mezi ženami, zejména vztahy matek a dcer. Ty jsou mnohdy signifikantně hlubší a substantivnější než vztahy mezi hrdinkami seriálu a jejich mužskými romantickými protějšky. Klást si otázky, jako kdo byl nejlepším partnerem Rory nebo proč pořád Christopher, je samozřejmě velmi validní. Je ale škoda redukovat podstatu Gilmorek upřednostňováním diskusí o romantických protějšcích Lorelai a Rory před centrální tematikou vztahů matek a dcer.
Lorelai & Rory
Okolo blízkého pouta Lorelai a Rory se točí celý seriál. Lorelai svou dceru měla v pouhých šestnácti letech, kdy se rozhodla s batoletem v náručí opustit dusivé sevření svých zámožných rodičů a života ve vysoké společnosti. Vychovala Rory ve skromnosti způsobené chudobou a odmalička jí vštěpovala hodnoty, kterými se obě vzdalovaly od povrchnosti a snobství Lorelainých rodičů.
Lorelai a Rory jsou na prvním místě nejlepší kamarádky, matka s dcerou až na druhém. Sdílí téměř všechno, od šatníku přes oblíbenou hudbu a filmy po lásku k nezdravému jídlu a závislost na kávě. Jsou perfektním obrázkem blízkého pouta mezi matkou samoživitelkou a její dcerou.
Lorelai zvládla ve Stars Hollow s pomocí přátel a komunity vybudovat pro sebe i Rory plnohodnotný, naplněný život. I přes svůj odpor ke studiím z Rory vychovala pilnou studentku a oddanou knihomolku, která je odmala zářící hvězdou akademického nadání. Kde Lorelai ve svém dospívání byla potížistka, Rory je poslušná a příkladná mladá dívka s velkými sny a ambicemi.
Když Lorelai a Rory mají problém, jedna druhou usměrní a až na několik výjimek se zvládají přes pár epizod usmířit. Jejich láska k sobě navzájem překonává téměř všechny konflikty. Jsou dvě části jednoho celku – Roryin klid a soudnost balancují Lorelainy impulzy a výstřelky. Pro matky samoživitelky a jejich dcery z řad diváctva jsou Lorelai a Rory buď odrazem, idealistickou fantazií nebo srdceryvnou připomínkou toho, co jim v jejich vlastních vztazích chybí.
Lorelai & Emily
Ostatní vztahy matek a dcer v Gilmorkách jsou podstatně trpčí než vztah Lorelai a Rory. Vztah Lorelai a její matky Emily Gilmore je hluboce poznamenaný záští a zklamáním. Mezi Lorelai a Emily je komunikační propast, která jako rána do masa hnisá celý Lorelain život. Přestože se navzájem milují, žijí v tak odlišných realitách, že si neustále navzájem ubližují.
Emily je soustavně zklamaná a uražená životem, který si Lorelai vybrala namísto toho, který si vybrat měla. Lorelai má hluboký odpor k životu ve vysoké společnosti, všemu jeho vytříbenému vkusu a přísným zásadám. Téměř nic, co Lorelai udělá, není v očích Emily správně. Emily zase nenaplňuje mateřské potřeby, které Lorelai i v dospělosti stále má, jako respekt a uznání. Jejich vztah se pohybuje v začarovaném kruhu, z něhož se Lorelai a Emily i přes Lorelainy pokusy o vzájemné porozumění nikdy nedostanou. Tato poměrně věrně zpracovaná propast mezi matkami a dcerami rezonuje zejména s diváctvem, které má nepřekonatelné mommy issues.
Lane & paní Kim
Propast mezi matkou a dcerou je vystupňována do extrému v případě vztahu Roryiny nejlepší kamarádky Lane a její matky. Lane je mladá dívka překypující láskou k hudbě a touhou žít; paní Kim je hluboce věřící korejská imigrantka, která svou dceru drží velmi zkrátka. Tato zkušenost je často sdílená mezi rodinami imigrantů v Americe, které se snaží vychovat své děti k úspěchu v nové zemi do toho bodu, že se jejich děti pod nároky svých rodičů hroutí.
V případě Lane a paní Kim je tato dynamika vyhnána do extrémního bodu, kdy přísnost paní Kim hraničí s týráním. Lane je víceméně poslušné dospívající děvče, které netouží po ničem jiném, než aby ji její matka nechala trochu dýchat a byla ochotná Lane porozumět. Paní Kim jí ale usměrňuje domácím vězením, povinným studováním Bible, zákazy všeho, co má Lane ráda, a ostatními tresty. Jejich vztah se rozpadne, když Lane matku prosí o trochu volnosti s návrhem kompromisu, který by jim oběma mohl vyhovovat – paní Kim ji ale místo přistoupení na podmínky vyhodí z domu.
V pozdějších řadách se tento konflikt snaží Lane a paní Kim překonat, ale tato nesmazatelná skutečnost mezi nimi stále visí. Nemůže na ni zapomenout zejména diváctvo, pro které je často těžké sledovat, jak je Lane omezována paní Kim do bodu emočního týrání. Seriál toto téma navíc často zlehčuje, což je pro produkce nultých let typické. Pro diváctvo, které má zkušenost s jakoukoli formou rodičovského abusu, je ale vztah mezi Lane a její matkou velmi citlivý.
Dean, Jess, Logan… a Christopher
Vedle mainstreamových hodnot nultých let trpí Gilmorky na svůj vlastní scénář. Když přijde na romantické vztahy Loralai a Rory, scénář své hrdinky soustavně sabotuje. Jakmile na scénu přijde romantický prospekt, obě postavy se otočí o 180° a dělají rozhodnutí, která jim vůbec nejsou vlastní.
Každý z Roryiných partnerů pro ni byl tím pravým v určitém období jejího života – Dean v její první nevinné zamilovanosti, Jess v její rebélii a touze po něčem hlubším a Logan v jejím dospělém hledání sama sebe. Rory ale své romantické vztahy stále sama podkopává, jelikož ani v jednom z si neumí najít cestu k tomu, co vlastně chce.
A proč pořád Christopher? Christopher, otec Rory a Lorelaina první velká láska, se objeví vždycky, když Lorelai potřebuje zpackat život. Jejich cyklická romance je v dřívějších řadách hořkosladká a v pozdějších řadách už jen nekonečně frustrující. Christopher je nejspolehlivějším antagonistou Gilmorek, přestože se scénář snaží předstírat opak.
Největším nepřítelem Gilmorek je ale scénář samotný. Pozdější série, v nichž se z Rory stává rozmazlená mladá dívka zaslepená vlastní výjimečností a Lorelai se snižuje k manželství s Christopherem, opravdu nejsou uspokojivým koncem konejšivého seriálu. Pořád ale můžeme předstírat, že se nic z toho nestalo, a vracet se ke Gilmorkám jako k milované klasice, která nás utěší, když to nejvíce potřebujeme.
Why Did You Drop Out of Yale?!
Gilmorky jsou cozy, Gilmorky jsou ikonické, Gilmorky nás hřejí u srdíčka. I přes všechny své mouchy jsou tu pořád s námi. Proč?
Gilmorky jsou nenáročná oddychovka, která diváctvu skrze životní úspěchy hlavních postav supluje uspokojení ze života. Jako diváctvo unavené vlastním životem si někdy prostě chceme sednout na gauč a sledovat své hrdinky a hrdiny, jak v životě nachází úspěch.
Lorelai je cool máma, kterou všichnx občas potřebujeme, a Rory je overachieverka, se kterou se jako generace vyhořelých nadaných dětí ztotožňujeme. Sookie a Lane jsou snílci, Luke ostatní vrací zpátky do reality, Emily a Richard se i přes své chyby stále snaží a Paris se před ničím nezastaví. Gilmorky jsou seriál o lidech, kteří dělají, co můžou, i když se jim to někdy nedaří. To je i přes neblahé nádechy této snahy inspirativní.
Je ale důležité nepropadat nostalgii ani pohádkám, které nám prodává hollywoodský mainstream. Gilmorky jsou fikcí, která často přehlíží, zastiňuje nebo glorifikuje vážné společenské problémy. I u cozy podzimních maratonů je důležité zachovávat si kritický odstup od médií, která konzumujeme. A to zejména u těch, která nám poskytují eskapistické fantazie o lepších časech.
Autorka je studentkou oboru medialni studia.
Literatura:
Detmering, L. (2012). "Good Breeding" and "Acute Discernment": The Politics of Literacy and Family in "Gilmore Girls." Studies in popular culture, 34(2), 1-21.
Mastrocola, D. (2017). Performing Class: "Gilmore Girls" and a Classless Neoliberal "Middle Class." Studies in popular culture, 39(2), 1-22.
Stern, D. M. (2012). It Takes a Classless, Heteronormative Utopian Village: Gilmore Girls and the Problem of Postfeminism. The communication review (Yverdon, Switzerland), 15(3), 167-186. https://doi.org/10.1080/10714421.2012.702005
Zdroje:
https://screenrant.com/harsh-realities-gilmore-girls-fans-face/
https://www.netflix.com/tudum/articles/gilmore-girls-reunion-emmy-awards
Digitálna móda ako možný nástroj oslobodenia identity a kreativity
napísala: DEANA KOZUBOVÁ
Digitálna móda je stále vznikajúcou a vyvíjajúcou sa oblasťou v poli umenia nových médií, pracujúca s digitálnou technológiou, využívanou pre vytváranie virtuálnych odevov, doplnkov či ďalších nositeľných dizajnov. Ako umelecká forma kombinuje elementy módneho dizajnu, počítačovej grafiky a softvérového programovania s cieľom vytvorenia interaktívnych a imerzívnych zážitkov.
V kontexte umenia nových médií, sa digitálna móda často používa pre skúmanie vzťahov medzi technológiou, kultúrou alebo identitou. Prostredníctvom interaktívnych inštalácií, performance ako i ďalších digitálnych objektov, sú umelci schopní spochybňovať tradičné predstavy krásy, identity a dopad technológie na percepciu seba samého či spoločnosti.
Čo sa začalo ako kríza módneho priemyslu počas covidovej pandémie veľmi rýchlo vyústilo do kreatívnej formy zabŕdajúcej skôr do umenia nových médií, než konvenčného odvetvia módy. Rýchlo sa objavuje manifest, či jednotné silno prevládajúce myšlienky, vďaka ktorým digitálna móda skutočne začína byť vnímaná ako umelecký prúd.
Taktiež nachádza svoje zasadenie i v surrealistickom hnutí minulého storočia, z ktorého vychádza množstvo prelínajúcich sa motívov – od fantazijných a snových elementov, až po potrebu vyčlenenia sa proti spoločenským konvenciám a túžbe radikalizovania sa. Momentálne najvýraznejším reprezentantom, ktorý práve spomínané myšlienky a manifest zakotvil, je britský Institute of Digital Fashion. Ďalšími významnými menami sú The Fabricant či Auroboros.
Digitálna móda ako symbol prevratu módneho priemyslu
Institute of Digital Fashion bol predstavený primárne ako reakcia na urýchlenú digitalizáciu kultúrnych inštitúcií či práve módneho priemyslu, spôsobenú celosvetovou pandémiou. Institute of Digital Fashion sa od počiatku označujú za symbol zmeny - najmä z dôvodu frustrácie voči módnemu odvetviu. Za vysoko problematické považujú patriarchálne štruktúry v technológiách, nedostatok rozmanitosti a inklúzie, zlyhanie módneho priemyslu v otázkach inovácií, neprístupnosť týždňov módy a taktiež pochybné postupy v rámci ekologickej udržateľnosti.
Ako odpoveď na tieto pochybnosti, tak Institute of Digital Fashion vypracoval správu pod názvom „My self, my avatar, my identity: Diversity and inclusivity within virtual worlds.“ Správa skúma potreby inkluzivity a rozmanitosti vo virtuálnych svetoch, kde užívatelia môžu prezentovať digitálnu verziu seba samých s akoukoľvek mierou presnosti alebo predstavivosti. IoDF v správe poukazuje na vplyv nesprávnej, či nedostatočnej reprezentácie, ako i na faktory a možnosti prispôsobenia, ktoré by mali tvorcovia využívať na vytvorenie a udržanie virtuálnych svetov, ktoré sú rovnako rozmanité ako ich používatelia.
Podľa IoDF je totiž zrejmé, že súčasný zavedený systém nie je dostatočne inkluzívny, no vzhľadom na neobmedzenosť technologických možností, by tak nemali existovať žiadne výhovorky pre nedostatočnú reprezentáciu. Respondenti správy vyjadrujú túžbu po bohatších možnostiach pri vytváraní virtuálnych zastúpení seba samých. V dôsledku toho spoločnosť IoDF skúma, ako najlepšie vytvoriť virtuálny priestor v ktorom je možná čo najrozmanitejšia prezentácia - vrátane širších alternatív reprezentácie pohlavia, fyzického vzhľadu, hendikepov a kultúrnych hodnôt. Ako uvádzajú vo svojom manifeste, za nesmierne dôležité považujú poskytovať široké možnosti nie len v nosení digitálnej módy ale i jej tvorení.
Za dôležitý označujú i aspekt demokratizácie tejto technológie, a preto sa svoju tvorbu snažia prezentovať čo najprístupnejšie. Keď teda svoje odevy prezentujú na červenom koberci, je totožný filter prístupný aj záujemcom v pohodlí ich mobilného zariadenia, čím zhadzujú exkluzivitu, či akýsi efekt prvej rady, ktorý je viditeľný najviac pri módnych prehliadkach. Zároveň je táto idea realizovaná i na výstavách, ktorých sú ich diela súčasťou.
Digitálna móda ako prostriedok zbavenia sa materiálnych obmedzení
Ďalším domom digitálnej módy sú Auroboros, ktorí vnímajú digitálnu módu ako formu kreatívneho vyjadrenia napomáhajúceho nielen ekologickej udržateľnosti, ale zároveň i otváraniu širších možností pre dizajn a kreativitu. Medzi ne patrí možnosť navrhovať oblečenie bez obmedzení fyzikálnymi zákonmi.
Odevy s kovom, sklom, žiariacimi a transformujúcimi sa prvkami sú len príkladmi z neobmedzených príležitostí, ktoré sú vďaka digitálnemu oblečeniu prístupné. Okrem toho, tak podľa ich slov vytvárajú utopickú víziu, v ktorej môže byť technológia používaná ako nástroj na zníženie negatívneho environmentálneho dopadu, spôsobeného módnym priemyslom.
Udržateľnosť je podľa Auroboros dôležitým meritom i pre samotných zákazníkov. Jeden z desiatich ľudí si totiž kupuje oblečenie výlučne pre prezentáciu na sociálnych sieťach. Vďaka digitálnej móde, však môžu záujemci nakupovať odevy vyslovene s úmyslom nosenia „pre obrazovku.“ Odstránením fyzickej výroby týchto odevov je uhlíková stopa o 97 % menšia. S možnosťou digitálneho doručovania či nehmotného materiálu môže digitálna móda spôsobovať podstatne menšie škody na životnom prostredí, čím sa revolučne mení spôsob fungovania módneho odvetvia pri navrhovaní, výrobe a dodávaní zákazníkom.
Dôležitá je pre nich i otázka inkluzivity typov postáv tela. Za výhodu virtuálneho oblečenia považujú eliminovanie prvku veľkosti, keďže odevy sú digitálne “šité na mieru” pre každé jednotlivé telo. Táto inkluzívnosť spolu s možnosťou nosiť prvky, ktorých existencia v reálnom svete je jednoducho nemožná, vytvárajú svet umožňujúci vyjadrenie svojej identity bez výrazných obmedzení. Či už sú to odevy z vody, ohňa alebo i transformujúce sa, meniace a žiariace prvky - v digitálnom módnom prostredí existuje azda minimum pravidiel, čo teda skutočne umožňuje slobodné vyjadrenie svojej fantázie. Podľa Auroboros budúcnosť digitálnej módy zahŕňa bezproblémovú naväznosť medzi digitálnym svetom a fyzickou realitou.
Tieto dve sféry majú potenciál sa vzájomne ovplyvňovať, či už prostredníctvom nositeľných zariadení, pomáhajúcich zlučovať virtuálne prostredie s naším fyzickým, alebo prostredníctvom budúcich technológií, ktoré ešte neboli vytvorené. V budúcnosti je možné, že sa digitálna móda zameria na aspekt viac účelovosti, ktorá umožní aby spotrebitelia mohli nosiť a používať svoje virtuálne nákupy na rôznych platformách a naprieč rôznymi médiami. Digitálny módny kúsok si tak bude užívateľ môcť obliecť na obrázku na sociálnych sieťach, no zároveň do neho i odievať svojho avatara v rámci hry a taktiež ho nosiť v reálnom čase prostredníctvom rozšírenej reality.
Čo sa však aktuálneho publika Auroboros týka, popisujú ho ako záujemcov o vedu a technológie, až po nadšencov krypto mien, milovníkov módy a zberateľov umenia. Zároveň však zdôrazňujú, že je digitálna móda pre mnohých stále novou a neprebádanou formou vyjadrenia a ich výlučne digitálna kolekcia pomohla demokratizovať digitálnu módu pre nové publikum.
Digitálna móda ako nástroj monetizácie
Zatiaľ čo v prípade Auroboros a Institute of Digital Fashion vnímame výrazné vymedzenie sa proti módnemu priemyslu, najmä z dôvodu nedostatku inkluzivity, The Fabricant stavia svoju ideológiu na monetizácii kreativity v podobe práce s NFT technológiou.
S prvou kolekciou sa podobne ako i ostatným spomínaným tvorcom, zrodil aj cieľ spôsobiť v módnom priemysle badateľnú zmenu. The Fabricant od svojho počiatku buduje platformu, na ktorej môžu užívatelia nosiť, kupovať či zdieľať digitálne oblečenie, no zároveň aj vyjadriť svoju osobnosť bez ohľadu na genderovú identitu, či pôvod.
Ak sa však vrátime ku komunite spojenou s The Fabricant a monetizácii tvorby, je dozaista dôležité spomenúť The Fabricant Studio, ktoré slúži ako nástroj, kde môžu užívatelia slobodne spoluvytvárať, vzájomne nakupovať a nosiť digitálnu módu. Z pasívnych spotrebiteľov sa tak stávajú aktívni tvorcovia, speňažujúci svoje remeslo a zdieľajúci svoju kreativitu. Autorské honoráre sa rozdeľujú rovnomerne medzi všetkých účastníkov zapojených do spoluvytvárania digitálnych odevov, či doplnkov.
Štúdio má tri hlavné funkcie – tvorbu, obchodovanie a nosenie. Tvorcovia môžu prísť na platformu za účelom prispôsobenia a spoluvytvárania vlastných digitálnych módnych NFT. Podobne ako Institute of Digital Fashion, má aj The Fabricant svoj manifest, v ktorom hovorí o radikálnej premene módneho priemyslu, ktorá sa opiera o princípy decentralizácie, spravodlivého ohodnotenia a globálnej inklúzie. Tento nový model módy je postavený na vízii, v ktorej moc už neleží v rukách tradičných módnych inštitúcií, ale je prenesená späť k samotným tvorcom.
Podľa The Fabricant sa aktuálne buduje úplne nový módny ekosystém, kde už nezáleží na geografii, pôvode či prístupe k tradičným zdrojom. V ich vízii má rovnako veľkú šancu stať sa módnou silou dieťa v Dakare ako dieťa v Paríži – za predpokladu, že má prístup k digitálnym nástrojom a komunitu, ktorá ho podporuje. Manifest zdôrazňuje význam spolupráce v reálnom čase naprieč krajinami a kultúrami. Digitálne kolekcie, na ktorých sa podieľajú viacerí tvorcovia, umožňujú nielen kreatívne vyjadrenie, ale aj dlhodobé speňaženie práce. To, čo bolo kedysi výsadou niekoľkých privilegovaných, sa dnes stáva dostupným pre širšiu skupinu ľudí vďaka technológiám.
Z postojov The Fabricant, je tak zjavné, že sú sústredení primárne na ekonomickú stránku tohto odvetvia, čo ich opäť mierne odlišuje od predošlých spomínaných tvorcov. Na rozdiel od Institute of Digital Fashion alebo Auroboros pracujú s aspektom predaja a monetizácie tvorby, či už svojej alebo ich komunity – čo sa môže v oblasti novomediálneho umenia zdať často opomínanou témou.
Rozmanitosť využívania digitálnej módy a jej vzájomné prepojenie
Digitálna móda je rozmanitou témou ako aj poľom pôsobenia. Stále hľadá svoje miesto niekde medzi módou, umením a spoločenským komentárom. Digitálnych módnych domov existuje omnoho viac než bolo spomenutých v tomnto článku a to i v našich končinách – Studio Puree v Česku a Nueno v Poľsku. Pri nich však žiadny sociálny komentár a vymedzovanie sa proti systému nenachádzame, čo je vo svojej podstate ďalším pohľadom, ktorý digitálna móda ponúka.
Rovnako funguje i výtvarné umenie a tradičný módny priemysel. V niektorých prípadoch je digitálna móda nástrojom archivácie historických odevov či možnosti tvorby oblečenia pre potreby prispôsobenia virtuálnych postáv v hrách ako The Sims. Rozmanité sú preto i výstavy venujúce sa digitálnej móde, ktoré ju môžu ponímať či už ako utopickú víziu budúcnosti alebo prostého pomocníka pre uchovanie histórie. Je zaujímavé sledovať snahu o demokratizáciu a slobodný prístup k digitálnej móde, zatiaľ čo je spomínané The Fabricant Studio prístupné iba pre pozvaných tvorcov – čo je typická črta tradičného módneho priemyslu, ktorá je v digitálnej móde neustále kritizovaná. Nakupovanie odevov je taktiež často prístupné primárne cez konkrétnu kryptomenu čo môže pre mnoho záujemcov predstavovať prekážku.
Digitálne módne domy však medzi sebou často spolupracujú. Napríklad v roku 2021, počas Londýnského Fashion Weeku, spojili sily práve Institute of Digital Fashion s Auroboros a vytvorili billboard pracujúci s rozšírenou realitou a technológiou založenou na funkciách Snapchatu. Autorky tým chceli spoločne otvoriť otázku, ako sa presunúť od pozerania sa na digitálnu módu k jej noseniu a využívaniu v realite. Tým, že autori digitálnej módy zdieľajú podobné myšlienky a zásady, je evidentné, že sa v tvorbe vzájomne podporujú, spolupracujú a nezriedka sa účastnia spoločných konferencií na témy digitálnych inovácií a budúcnosti, čo môže mať pozitívne dopady i na širšiu spoločnosť.
Autorka pracuje v účtovnej firme ako office asistentka.
Zdroje:
Institute of Digital Fashion. [online]. 2023. Dostupné z: https://institute-digital.fashion
Institute od Digital Fashion teams up with H&M on virtual wearables. Showstudio: The home of fashion film. 2022. [online]. Dostupné z: https://showstudio.com/news/institute-of-digital-fashionteams-up-with-hm-on-virtual-wearables.
Upcoming London designer Chet Lo’s spiky knitwear goes digital. Showstudio: The home of fashion film. 2022. [online]. Dostupné z: https://showstudio.com/news/chet-lo-gets-digital-with-iodfcollaboration
Institute of Digital Fashion: Manifesto. 2021. [online]. Dostupné z: https://indd.adobe.com/view/3991a46d-a089-4278-a11e-64f1710d7cc2
DEY, Sohini. Real Time Couture and Digital Fashion with Auroboros. The Voice of Fashion. 2021. [online]. Dostupné z: https://www.thevoiceoffashion.com/centrestage/features/real-time-coutureand-digital-fashion-with-auroboros-4673
STROSCHOEN PINENT, Lívia. The Future of self-expression: What is digital fashion? by Amber Jae Slooten of The Fabricant. The Power House. 2021. [online]. Dostupné z: https://thepowerhouse.group/digital-fashion-amber-jae-slooten-the-fabricant
Umenie a kultúra ako cesta k cíteniu
napísala: NATÁLIA BODNÁROVÁ
Od detstva sa venovala umeniu, najmä tancu, no jej prvá voľba pre štúdium bola pre mnohých prekvapením – IT. Hoci si počas štúdia v Brne vytvorila silné väzby a mesto si zamilovala, po čase si musela s odvahou priznať, že je načase sa vzdať pôvodných plánov. „Bolo to veľmi náročné rozhodnutie, nakoľko som si dovtedy myslela, že to je moja cesta a bolo ťažké uznať, že štúdium mi nesedí,“ spomína. Tento dôležitý moment sebapriznania ju napokon nasmeroval k objaveniu jej skutočného poslania a priviedol ju až k súčasnej pozícii manažérky Štátneho komorného orchestra v Žiline. Zoznámte sa s Viktóriou Petriľákovou.
V tomto rozhovore sa dozviete, čo ju viedlo k odvážnemu rozhodnutiu zmeniť smer, aké boli jej študijné a pracovné začiatky a ako sa jej vášeň pre umenie pretavila do manažérskej kariéry. Rozprávame sa o tom, prečo je kultúra pre ňu životným poslaním a aký má význam pre dnešnú spoločnosť.
Osobne ma na tomto príbehu inšpiruje veľká vytrvalosť a odhodlanie. Je pre mňa dôkazom toho, aké dôležité je vedieť si priznať, že niečo nefunguje, a nájsť silu zmeniť smer. Je inšpiráciou v tom, že ak má človek jasno v tom, čo ho napĺňa a riadi sa svojím vnútorným kompasom, nájde si tú správnu cestu, aj keď na začiatku nie je úplne zrejmé, kam vedie.
Od počítaču k estetike a manažmentu
Po ukončení štúdia v Brne stála Viktória Petriľáková pred voľbou, či sa vydať zdanlivo perspektívnejšou cestou štúdia anglického jazyka, alebo sa venovať estetike. Rozhodla sa prehĺbiť si vedomosti z umenia, ktoré ju bavilo celý život, no nikdy sa mu nevenovala po teoretickej stránke. Estetika ju uchvátila natoľko, že pri nej ostala. „Už vtedy som vedela, že nechcem byť len konzumentkou, ale aj producentkou kultúry,“ vysvetľuje.
Jej znalosti z estetiky sa dnes využíva pri výstavách umeleckých diel, kde dokáže ľahšie rozlíšiť techniku diela a interpretovať jeho odkaz ako aj rôzne hudobné diela, ich autorov, štýly a obdobia. Vedomosti z estetiky doplnila o magisterské štúdium manažmentu kultúry, ktoré jej pomohlo ešte viac prehĺbiť znalosti. Tie v praxi využíva pri riešení autorských práv, hľadaní možností financovania, alebo pri dôkladnej príprave podujatí a projektov.
Organizačné majstrovstvo s historickými kulisami
Keď sa Viktória obzrie za svojou predošlou prácou v Rosenfeldovom paláci v Žiline, vidí v nej dôležitú životnú etapu a potvrdenie, že sa kariérne vydala správnym smerom. Milovala najmä organizovanie koncertov, ktoré kombinovali rôzne štýly a dávali priestor mladým umelcom. Obrovský úspech u návštevníkov mali aj tematické podujatia ako Noc múzeí a galérií, kde celý tím spoločne kreoval akciu so špeciálnymi inštaláciami, hudbou a kostýmami. Na jednej strane to bolo stresujúce, no zároveň aj veľmi obohacujúce.
Práca v historickej budove so sebou niesla špecifické výzvy – neustála snaha o zachovanie stavu kultúrnej pamiatky znamenala isté obmedzenia, napríklad zákaz konzumácie vo väčšine priestorov a takisto limity týkajúce sa dekorácie priestorov. Zároveň spomína, že práca v historickom paláci mala svoje nezameniteľné čaro a atmosféru.
„Vďaka organizácii rôznorodých podujatí a neustálej komunikácii s umelcami a návštevníkmi ma práca naučila najmä trpezlivosti a schopnosti myslieť desať krokov vopred,” hodnotí Viktória. „Získala som presvedčenie, že vždy treba mať premyslený plán B a byť pripravená riešiť problémy rýchlo a efektívne,” dodáva.
Otvorená a žiadna iná
Palác bol zapojený aj do projektu Otvorená kultúra, ktorý reagoval na súčasný stav kultúrnej sféry. Táto iniciatíva vznikla ako nestranícka platforma zdola, ktorá spájala zástupcov a zástupkyne inštitúcií, nezávislých umelcov a pracovníkov kultúry z celého Slovenska. Projekt prebiehal formou putovnej pochodne, ktorú si každý deň odovzdávali inštitúcie, pričom sa prihovorili okoloidúcim s cieľom informovať ich o stave kultúry na Slovensku.
Jej vznik bol reakciou na kroky Ministerstva kultúry, ktoré podľa kultúrnej obce a širokej verejnosti ohrozujú nezávislosť kultúrnych inštitúcií, meškajú s prerozdeľovaním dotácií pre pamiatky a podkopávajú slobodu tvorby.
„Cítili sme potrebu oboznámiť s tým našich návštevníkov, ale aj okoloidúcich ľudí,“ objasňuje Viktória. „Myslím si, že je dôležité robiť osvetu a snažiť sa o to, aby kultúra na Slovensku žila a bola slobodná. Či to pomáhalo ľuďom vnímať kultúru inak, neviem, ale minimálne sa nad tým aspoň pozastavili či zamysleli, a to je prvý krok,“ dodáva.
Nová kapitola, jasná vízia
Viktória si svoje presvedčenie o kráse prinášania kultúry ľuďom odniesla aj do svojej súčasnej práce. V Štátnom komornom orchestri je síce len krátko, no s príchodom novej sezóny sa už naplno ponorila do chodu inštitúcie. „Atmosféra je veľmi príjemná. Cítim tam rodinnosť, živosť a chuť spoločne niečo budovať a zlepšovať,” popisuje pocity zo svojho nového pracoviska Viktória. Aj keď svoju pozíciu manažérky orchestra stále objavuje, víziu má jasnú – chce byť pre orchester prínosom a spoločne rásť.
Ako manažérka orchestra má na starosti komplexné zabezpečenie chodu telesa. Zameriava sa na hladký priebeh koncertov, riešenie náročnej agendy zahraničných zájazdov a je kľúčovou osobou pri hľadaní nových možností vystúpení a zdrojov financovania.
18. septembra 2025 odštartoval orchester svoju 52. koncertnú sezónu v Dome umenia Fatra otváracím koncertom venovaným Beethovenovi pod taktovkou šéfdirigenta Františka Maceka. O týždeň neskôr privítalo žilinské publikum nemeckého dirigenta Niklasa Benjamina Hoffmana, víťaza hlavnej ceny festivalu Allegretto 2019. Historickým momentom bolo vystúpenie umelca z Bolívie - klaviristu José Navarra Silbersteina. Diváci sa v novej sezóne môžu tešiť aj na ďalšie koncerty z rôznych žánrov, novú slovenskú hudbu a koncerty s hosťami, či už za dirigentským pultom alebo na pódiu. Pre veľký záujem je pripravený aj rozšírený sviatočný program – až deväť vianočných koncertov a dva novoročné galakoncerty. Nebude chýbať ani program pre najmladších, Matiné pre deti.
Sila umenia v bežnom živote
Kultúra je pre Viktóriu Petriľákovú neoddeliteľnou súčasťou jej osobného života, nie len pracovnou náplňou. Rada objavuje nové formy umenia a vyhľadáva aj kapely, ktoré bežne nezapadajú do jej hudobného vkusu, pretože v každom prejave kreativity vidí niečo inšpiratívne. Okrem toho má možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí.
To, čo ju najviac formovalo, sú vlastné skúsenosti s organizáciou rôznych podujatí. Pocit zadosťučinenia prichádza, keď vidí vďačnú reakciu návštevníkov po vydarenom koncerte. „Keď urobíte koncert kapely, ktorej hudbu si púšťate aj v bežné dni, a potom tá kapela zahrá bravúrne a ohlasy sú vďačné, vtedy má človek pocit zadosťučinenia a chytá energiu do ďalších dní,” opisuje.
Kultúra ako zrkadlo spoločnosti
Podľa jej názoru má kultúra silu meniť spoločnosť. „Umenie nie je len o zábave a oddychu, ale je aj dôležitým zrkadlom spoločnosti, ktoré poukazuje na jej slabé miesta.“
Citlivo vníma súčasnú napätú atmosféru v spoločnosti, ktorá je čoraz viac polarizovaná. „Verím, že práve v čase narastajúceho napätia potrebujeme znovu objaviť hodnoty ako pokora a empatia,” hovorí. „A práve kultúra je ten kľúčový nástroj, ktorý nám pomáha tieto hodnoty precítiť a integrovať do našich životov.”
„Emócie, či už príjemné alebo nepríjemné, nás dokážu formovať. A práve umenie a kultúra sú cesta k cíteniu,“ zakončuje Viktória Petriľáková.
September 2025: Jednou vetou
pripravila: TAMARA RAJNOHOVÁ
Bývalí členovia boybandu One Direction Zayn Malik a Louis Tomlinson vyrážajú na spoločný road trip naprieč USA, z ktorého bude trojdielny dokumentárny seriál na Netflixe. Seriál by mal vyjsť v priebehu roku 2026
Na Netflixe vyšla celá druhá séria seriálu Wednesday ako aj hororový film M3GAN 2.0
Vyšla dlho očakávaná hra Hollow Knight: Silksong od Team Cherry
77. ročník ceny Emmy vyhral anglický herec Owen Cooper, najmladší herec v histórii. V tom istom ročníku bol nominovaný aj Slovák Martin Koleják za vizuálne efekty seriálu Oddelenie
Prvý októbrový štvrtok sa už tradične rozdávali ceny za architektúru CE ZA AR, ktorú vyhlasuje Slovenská komora architektov. Medzi ocenených patrí napríklad v kategórii interiér ateliér DOXA & bistan architekti za Krajskú knižnicu P. O. Hviezdoslava v Prešove
Konal sa Pražský fashion week
Festival Atmosféra, ktorý sa každoročne koná v Hontianskych Nemcoch, oznámil, že si na budúci rok dáva pauzu
V Brezne sa udiala veľká automobilova show, Slovak Car Festival, kde sme okrem áut mohli vidieť aj vystúpenia hip-hopových umelcov či infulencerov
V Málage sa konala prvá európska edícia San Diego Comic-Con, ktorý prilákal fanúšikov komiksov a filmov z desiatok krajín
16. septembra zomrel americký herec, režisér a producent Robert Redford
Počas septembra vyšlo niekoľko dlhoočakávaných albumov - Play od Ed Sheeran, Am I The Drama od Cardi B či album LSD od rockovej kapely Cardiacs
Hudobný začiatok októbra patrí Taylor Swift s albumon The Life of a Showgirl, na ktorom titulnú pesničku nahrala so Sabrinou Carpenter
Začiatkom septembra sa v Bratislave uskutočnil koncert svetoznámeho tenoristu Andrea Bocelli
Okrem festivalov patrí jeseň u nás aj tradičným jarmokom, ako sú napríklad Ľubovniansky jarmok v Starej Ľubovni, Hruškový festival v Nitre či Modranské vinobranie
Na čo sa môžeme tešiť v októbri? Chystajú sa Bratislavské jazzové dni, Biela noc v Bratislave i Košiciach, medzinárodný literárny festival Novotvar, medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet. V Česku sa začiatkom októbra uskutoční festival Poznej Vltavu, Den architektury, medzinárodný filmový festival BRNO16, festival designu Designblok v Praze, Jazz Goes to Town v Hradci Králové, Dětský filmový a televizní festival Oty Hofmana v Ostrově, cestovateľský festival Caminos v Karlových Varoch či filmársky festival Kyjograf v Kyjove
Autorka je študentkou 8-ročného gymnázia.
Ďakujeme, že nás čítate. Ak sa vám náš magazín páči, budeme radi, ak sa prihlásite na jeho odber, poviete o ňom aj svojim blízkym a budete nás sledovať na instagrame.
Ak by ste sa k nám chceli pridať, práve hľadáme hudobného redaktora/redaktorku a redaktora/redaktorku so zameraním na divadlo, stačí vyplniť tento formulár a my sa vám ozveme.
Budeme sa na vás tešiť o mesiac, v novembrovom vydaní,
K Y T I C E
Kytice jsou nezávislý kulturní online magazín. Vychází každou první sobotu v měsíci. Magazín je tady pro všechny zdarma v plné délce, protože chceme, aby byl přístupný všem. O to více si vážíme těch, kteří ho podporují i finančně. Kytice nejsou ovlivňovány reklamami, spolupracemi, granty ani umělou inteligencí. Tvoří ho lidé a fungovat může jen díky lidem, kteří ho podporují. Budeme rádi, když se připojíte k našim odběratelům nebo tento newsletter doporučíte svému přátelstvu. Děkujeme, že jste s námi a těšíme se na viděnou příští měsíc.